Základné princípy, čí filozofiu asertivity predstavujú tzv. asertívne práva. Ich uplatňovanie umožňuje brániť sa voči manipulácii, teda nátlaku (najčastejšie citovému vydieraniu). Tieto práva môžeme využiť vtedy, ak máme pocit, že sme manipulovaní, tlačení do kúta. Ide o tieto práva:
1. Právo sám posudzovať svoje konanie, myšlienky a city a byť za ne a ich dôsledky sám zodpovedný
Vžitá je opačná predstava, že sme závislí na tom, ako nás hodnotia iní ľudia. Že je dôležitejšie, ako nás vidia a čo o si o nás myslia druhí, než naša vlastná mienka o sebe. Naše konanie, myslenie a city by sme mali lepšie poznať než druhí, lebo sú naše. Nie je dôvod predpokladať, že ostatní nás vidia objektívnejšie a že majú pravdu. O tom to nie je. Skreslenú mienku môžu mať obe strany. Tento princíp hovorí predovšetkým o tom, že naša mienka o sebe, sebadôvera, sebahodnotenie by nemali byť založené na hodnotení druhých (v detstve tomu tak je, dieťa verí všetkému, čo mu o ňom povedia dospelí, najmä rodičia). Takže či už nás niekto posudzuje kladne alebo záporne, chváli alebo kritizuje, nemusíme sa nechať tým ovplyvniť, nemusíme ho presviedčať o opaku, nemusíme sa cítiť nepríjemne.
Mnohým ľuďom robí problém najmä druhá časť tohto práva – niesť dôsledky, zodpovednosť za svoje činy, myšlienky a city. Túto časť bližšie rozvádzajú niektoré ďalšie práva.
2. Právo neposkytovať žiadne výhovorky, nadbytočné vysvetlenia alebo ospravedlnenia svojho správania
Opakom je presvedčenie, že všetko, čo robíme je potrebné druhým vysvetliť a zdôvodniť, aby nás chápali. Máme tendenciu príliš svoje konanie zdôvodňovať a ospravedlňovať sa aj keď vlastne nie je za čo. Toto právo však neznamená, že ak máme za čo, napríklad niekomu nechtiac ublížime (napríklad vlastnou nešikovnosťou), že sa netreba ospravedlniť. Zdôvodňujeme a vysvetľujeme druhým svoje konanie, chyby a omyly, aj keď tí druhí o to nestoja, nezaujíma ich to. Vyhovárame sa, keď nevieme niekomu niečo odmietnuť.
3. Právo sám sa rozhodnúť, či a nakoľko sme zodpovední za riešenie problémov iných ľudí.
Často sme presvedčení, že sme povinní pomôcť každému a vo všetkom, o čo nás požiada, že sa musíme obetovať pre druhých. Toto právo hovorí o našej slobodnej voľbe, či človeku, ktorý nás žiada o radu, pomoc, vyhovieme úplne, čiastočne alebo vôbec nie. Povinnosť poskytnúť pomoc máme iba v prípade ohrozenia života alebo zdravia človeka alebo vtedy, ak nám to vyplýva z pracovných povinností. Pasívny človek nevie a nechce odmietnuť pomoc ani vtedy, keď mu to vyslovene nevyhovuje, agresívny človek nepomôže ani keby mohol, alebo ak pomôže, tak s otázkou „čo za to“. Agresívne je ale aj to, ak svoju pomoc druhému vnucuje (keď by človek síce pomoc potreboval, ale odmieta ju).
4. Právo zmeniť názor
Zaužívaný je postoj, že ak sme si už raz vytvorili názor, nemali by sme ho meniť, lebo inak sme bezzásadoví, nespoľahliví, prevracači kabátov a pod. Možno preto sa mnohí ľudia tvrdohlavo držia aj názoru, o ktorom už vedia, že nie je správny. Museli by priznať omyl, ale najmä sa obávajú, čo na to povedia iní, že budú vyzerať ako hlupáci alebo neseriózni. Samozrejme, že sa to týka zmeny názoru z presvedčenia, nie zo zištných dôvodov. Ako často môžeme zmeniť názor? Tak často ako je nutné. Ak však meníme názor na niečo alebo niekoho 3-krát do týždňa,je zrejm=, že buď situácia alebo daná vec rýchlo mení, alebo si názor utvárame unáhlene, bez znalosti danej veci alebo máme sklon k ružovým či čiernym okuliarom.
5. Právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný
Hovorí sa, že mýliť sa je ľudské. Napriek tomu sa ľudia za omyl hanbia a chyby, ktoré robia, hodnotia a prežívajú ako vinu. Keďže zodpovednosť za chyby je vďaka tomuto mýtu stotožnená s vinou a výčitkami svedomia, panuje všeobecné presvedčenie, že chyby a omyly sa robiť nesmú. Možno aj preto, že za chyby a omyly sa platí. Čím väčšia chyba, tým väčší následok. Je pravda, že zodpovednosť za veľké chyby môže mať až právny postih, alebo stratu slobody, v najhoršom prípade aj stratu svojho zdravia alebo života. Priznať chybu a zodpovednosť za ňu je u nás bohužiaľ väčšinou vnímané okolím ako hlúposť. O to väčšiu vnútornú silu,
statočnosť, či zrelosť to od daného človeka vyžaduje. Neznamená to však, že chybu, ktorú odčinil alebo za ktorú niesol dôsledky, by mal „mať na tanieri“ do konca života.
6. Právo robiť nelogické rozhodnutia
Opakom tohto práva je názor, že všetko, čo robíme musí byť logické a že ak človek koná v rozpore so všeobecnou logikou je nerozumný. Toto právo hovorí, že čo je logické pre jedného, nemusí byť logické pre druhého. Okrem toho je množstvo vecí na svete, ktoré logiku jednoducho nemajú. Naše city, pocity, inštinkty, pudy, intuícia a pod. sú vzdialené logike a predsa sa podľa nich môžeme správne rozhodnúť. Ak sa vám zdá, že niekto koná nelogicky, môžete si byť istý, že koná podľa inej logiky než máte vy.
7. Právo povedať neviem
V povedomí ľudí je mýtus, že nevedieť niečo je prejavom hlúposti a trpia pocitmi menejcennosti. Opak je pravdou. Ani ten najmúdrejší a najvzdelanejší človek nevie všetko (a čím viac vie, tým lepšie vie, čo všetko nevie). Nemusíme tiež vedieť odpoveď na manipulatívne otázky typu: „Čo myslíš, ako by to vyzeralo, keby všetci robili to, čo ty?“ „Čo by sa stalo, keby…“
8. Právo povedať nerozumiem, nepochopil som
Mávame pocity viny, keď niečo nechápeme, alebo niekomu nerozumieme, pretože si myslíme, že sme povinní byť chápaví a „vytušiť“,; čo tým chcel ten druhý povedať. Je iste dobré, keď sme empatickí a rozumieme druhému bez slov. Ale nie je to naša povinnosť. Nemali by sme sa snažiť rozumieť najmä dvojzmyselným narážkam, duchaplným, nekonkrétnym až básnickým vyjadreniam a iným nejasným vyhláseniam typu „keby ti na mne záležalo, vedel by si ako sa cítim“. Nemusíme rozumieť ani všetkým cudzím slovám a slangovým výrazom. Navyše, náš jazyk (slovenský jazyk) je všeobecne nedokonalý, preto tak ľahko vznikajú situácie „jeden o voze a druhý o koze“.
9. Právo byť nezávislý na dobrej vôli druhých ľudí
Opačným názorom je presvedčenie, že s každým musím dobre vychádzať, lebo som na druhých závislý a potrebujem ich. Čím viac sa ako dospelý človek cítim závislý na iných, tým viac som manipulovateľný. Najčastejšie sa necháme manipulovať nadriadenými a ľuďmi, ku ktorým máme blízky citový vzťah (deťmi, partnerom). Pre tieto prípady klasická asertivita nie je veľmi vhodná, odporúča sa využiť miernejšiu formu, tzv. empatickú asertivitu.
10. Právo povedať mám o tom inú predstavu, vidím to inak, číže nebyť perfektný podľa predstáv niekoho iného
Toto; právo zdôrazňuje jedinečnosť každého človeka, pretože čo je perfektné a dokonalé pre jedného, môže byť pre druhého úplne nepodstatné, alebo neprijateľné. Vžitý je opačný názor, že sa musíme snažiť byť stále lepší a lepší a keď nám niekto poradí, ako sa máme zdokonaliť a pracovať na sebe, mali by sme to urobiť, lebo inak sme leniví, neschopní a; pod., a nezaslúžime si úctu ostatných.
11. Právo sami sa rozhodnúť, či budeme konať asertívne, pasívne alebo agresívne
Predstava, že musíme byť asertívni všade a vždy za každých okolností je nereálna. Takisto aj tvrdenie, že asertívny prístup je účinný a jedine správny; prostriedok na všetky naše konflikty a neúspechy. Bolo by to v rozpore ako s predchádzajúcim asertívnym právom, tak aj s celou filozofiou asertivity. Ak; sa však máme vedome rozhodnúť pre jednu z troch možností komunikácie, je potrebné všetky tri možnosti ovládať do tej miery, aby sme nemuseli dlho rozmýšľať, ako zareagovať. To znamená, že človek je asertívny vtedy, ak uňho prevažujú asertívne reakcie, môže však občas komunikovať neasertívne, ak sa pre to vedome rozhodne. Sú totiž špecifickésituácie, kedy je účinnejšie a vhodnejšie reagovať pasívne alebo agresívne.; Okrem toho ani v tejto oblasti nieje všetko buď biele alebo čierne. Naše formulácie a správanie môžu byť niekde medzi asertivitou a agresivitou(tzv. eskalujúca asertivita), alebo medzi asertivitou a pasivitou (tzv. empatická asertivita).
V ďalšej časti sa dostaneme k praktickej časti asertivity, tzv. asertívnym technikám.